Poznámka a dva citáty ke kauze odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka

Dovolím si zatím jen malou poznámku /a dva dlouhé citáty/ k mému určitému zklamání z celkové atmosféry kolem aktivit na podporu arcibiskupa Róberta Bezáka: Podle mne se pozornost zbytečně soustředí POUZE na arcibiskupa Bezáka. Jistě je dobré a správné zastat se člověka, se kterým se nejednalo a nejedná spravedlivě. Na druhou stranu mám pocit, že se zapomíná na spolupracovníky Róberta Bezáka, na Boží lid v trnavské arcidiecézi a obecně na Boží lid, který vnímá pohoršení, které svým veřejným a ostudným jednání slovenská hierarchie působí a podkopává důvěryhodnost katolické církve a jejího zvěstování (zvlášť paradoxní bylo, že se tak dělo v roce konání synody o nové evangelizaci).

Další věcí je, že mě mrzí fixovanost Róberta Bezáka na "katolické struktury", jeho nadměrný smutek ze sesazení a zřejmě zatím žádná alternativní vize nebo způsob služby, které by se mohl s užitkem věnovat. To je stručně můj dojem z knihy rozhovorů s názvem Vyznanie... 

Líp než já to vyjádřil Miroslav Kocúr (nar. 1969, římskokatolický kněz v letech 1995-2003, kdy se rozhodl tuto službu opustit - více viz rozhovor s příznačným názvem: Miroslav Kocúr: Meniť cirkev zvnútra? Nemožné ):

"No trochu som sa za posledné dva roky od odvolania arcibiskupa Bezáka posunul. Zvlášť keď som si cez Vianoce prečítal jeho rozhovor s Mariou Vrabcovou. Zmocnila sa ma taká bezmocná bolesť. Trochu sa podobala tej, keď som sa pred rokmi rozhodol odísť z cirkevnej služby, lebo som si povedal, že na toto ja žalúdok mať nebudem a zastávať sa niečoho, čomu vnútorne prestávam veriť, nedokážem. Tu nejde len o Sokola a o Trnavu. Takto podobne je to aj ...

Ja som mal vtedy 34 rokov a podaril sa mi reštart môjho života. Robert Bezák má 52 rokov a aj sám vyjadril, že celkom nevie čo bude robiť. Jeho reštart prebieha v domove dôchodcov. Nuž...
V slovenskej cirkvi sa nediskutuje o civilizačných ani o „horúcich" cirkevných témach inak ako tomu bolo za „Sokola"... Dôležitejšie ako zásadné zmeny sú na cirkevnom Slovensku momentálne aj oveľa banálnejšie veci. Napríklad úsmev, pochopenie, schopnosť povedať zopár ľudských súvislých viet. Vedomie, že tak hovorí arcibiskup je revolúciou samou o sebe...
Tým, ktorým Dubčekova ľudskosť bola "trochu" málo, však imponuje  ľudskosť Bezákova. Ľudská tvár arcibiskupa Bezáka je tak trochu podobne revolučným fenoménom. Áno, aj ja som asi náročnejší. Vnímam však inak ako bežný katolík slová, ktoré počúvam z úst cirkevných lídrov. Preto to, čo hovoril Robert Bezák nebolo pre mňa ničím výnimočným a obsahovo sa ničím nelíšil od svojich kolegov.
Nepochybne bol však človekom s iskrou, ktorá zapaľovala tú skupinu veriacich, ktorí majú v sebe túžbu po plnokrvnom živote a chcú ostať aj veriacimi ľuďmi. Túto cieľovú skupinu arcibiskup Bezák oslovoval. Zástupy mladých na Pohode ho trpezlivo a s úctou počúvali. V mladých rodičoch vzbudzoval nádej, že generačná výmena biskupov sa začína úspešne realizovať a že ich deti budú mať možnosť stretnúť aj sympatického a „normálneho" biskupa, ktorý nechodí na čiernej limuzíne ale sa ešte stále aj vie a môže bicyklovať. Nemal bacuľatú tvár ani  veľké brucho. Mal príjemný hlas a sympatické vystupovanie. Nehral sa na bledého aristokrata s maniérami snoba. Športoval a bol bezprostredný. Mať jedného takého biskupa bolo fajn. Po jeho predchodcovi to nabúralo veľa stereotypov.  Je sympatický, vie sa zasmiať a počúva hudbu, na ktorej vyrástli oni. Takto málo stačilo, aby sa Robert Bezák stal hrdinom. Nestal sa populárnym tým, že by začal spochybňovať tradičnú teologickú náuku alebo že by diskutoval polemicky na témy, o ktorých sa diskutuje na svetových univerzitách. Nemusel sa zaoberať diskusiou o AIDS a prezervatívoch, o znovusobášených rozvedených či homosexuáloch a riešiť morálne dilemy ohľadom eutanázie či embryonálnych buniek. Nespochybňoval ani pápeža. Kto rozumie teológii, mal pred Jozefom Ratzingerom prirodzený rešpekt a úctu aj v úrade. Pápežova neomylnosť platí na Slovensku bez polemík nad rámec jej štandardnej definicie. Na Slovensku sa o svetových témach nediskutuje. Hoci pri tých škandáloch s mladistvými sa patrilo čosi povedať. Ani vtedy sa u nás na oficiálnych cirkevných fórach o cirkvi kriticky nehovorilo. Ani polemicky.
Je čarom nechceného, že odvolanie sa nemohlo odohrať takto spektakulárne pre vieroučný omyl - herézu či niečo, čo by mohlo byť zrozumiteľné všetkým. Došlo k tomu z neznámych dôvodov. Dodnes ich nepozná ani bývalý arcibiskup. Vraj v tom boli peniaze. Veľké peniaze. Len peniaze. Vraj...
Je pochopiteľné, že sú ľudia, ktorí majú radi biskupov ako bol Ján Sokol či pápeža akým bol Benedikt XVI. Je však pochopiteľné, že sú tu aj ľudia, ktorým viac vyhovuje pápež František a ktorým viac sedel arcibiskup Robert Bezák... No po prečítaní knihy Marie Vrabcovej som si povedal, že aj napriek tomu, že nie sme všetci dokonalí ľudia, môžeme podporiť človeka, ktorému sa podľa toho, čo je verejne známe, deje neprávosť. Preto som sa pod túto medzinárodnú petíciu podpísal a preto bude fajn keď ju podpíše ktokoľvek, kto chce zo Slovenska vyštvanému Robertovi Bezákovi dať vedieť, že aj ľudskosť má svoju cenu a že nám na Slovensku začínajú ľudia chýbať. A že to Slovensko sa odchodom každého človeka dostáva stále istejšie do rúk tých, ktorí nemajú ani len tú ľudskú tvár. Majú svätý krst, prijímanie, birmovku, kňazskú vysviacku, niektorí z nich dokonca aj tú biskupskú. A vedia, o čom to celé je a tak..."

 zdroj: http://kocur.blog.sme.sk/c/346349/Europa-Bezak-a-ludska-cest.html

I když jsem nemohl být přítomen prezentaci a diskusi k tématu odvolaného arcibiskupa Bezáka na nedávném kolokviu v Olomouci, zaujal mě příspěvek Štefana Hríba (nar. 1965). Hríb nejenom podal stručnou a podle mne trefnou charakteristiku, jak kauza Bezák ovlivnila vnímání katolické církve na Slovensku, ale dokonce dokázal v tom nalézt cosi dobrého s příslibem do budoucnosti ("možno bude vznikať niečo ako bola v minulosti paralelná tajná cirkev, verná pápežovi, ale vymedzujúca sa voči Pacem in Terris")

"Nebudem hovoriť jednotlivosti, napokon, toto publikum ich dôverne pozná. Poviem len tri veci, ktoré sa týkajú obrazu cirkvi.

1. Menovanie Bezáka bolo aj kritickou verejnosťou vnímané ako nový vietor, ako prekvapenie, ktoré ale bolo prijaté veľmi žičlivo. Bolo to niečo podobné, ako je dnes svetom prijímaný nový pápež. A nebolo to ani v tomto prípade tým, žeby Bezák hlásal liberálne herézy, ktoré od ľudí nič nevyžadujú. Bolo to tým, že po rokoch nudy a odťažitosti sa biskupom stal akoby jeden z nás. Zrazu bol biskupom človek, ktorý vie hovoriť v televíznej diskusii aj na rockovom festivale, človek, ktorý nezdôrazňuje lesk a moc svojho úradu, ale lásku a milosrdenstvo, a – čo bolo tiež veľmi dôležité – človek, ktorý chcel urobiť poriadok s hospodárením svojho biskupstva a preto odmietol pokračovať v machináciách svojho predchodcu. Menovanie Bezáka bolo novou šancou pre obraz cirkvi.

2. Spôsob, akým sa cirkev s takto pôsobiacim Bezákom vysporiadala, túto šancu nadlho zabil. Cirkev vtedy sama posilnila všetky stereotypy, ktoré o nej vo vedomí spoločnosti dominujú. Že je temná, že je zo stredoveku, že v nej čestnosť nemá miesto, že jej ide iba o moc a peniaze, že v nej nevyhráva láska, ale závisť, že v hierarchii sú iba od reality odtrhnutí intrigáni. Tento obraz vyrástol z trápnych otázok, ktoré Bezák dostal, z vyjadrenia iného arcibiskupa, že odvolaním Bezáka sa cirkev očistila, z absencie akejkoľvek solidarity od ostatných biskupov, z následného zákazu pre všetkých kňazov vyjadrovať sa bez povolenia príslušného biskupa. A tiež z neexistencie akejkoľvek diskusie na stránkach Katolíckych novín, vo vysielaní Rádia Lumen a televízie Lux. Nikto predsa nemôže pochopiť, ak sa o kauze desaťročia v katolíckych médiách absolútne nehovorí a ešte aj nevinný narodeninový inzerát venovaný Bezákovi je odmietnutý. Ukázalo sa tým, že to, čo nazývame katolícke médiá, nie sú médiá. Tým všetkým sa cirkev sama poškodila. Malý príklad: vysokopostavená úradníčka jednej veľkej banky mi povedala, že po tomto všetko mala istý čas problém vstúpiť do kostola, pretože sa tam cítila ako spoluvinná. A je to hlboko veriaca žena.

3. Ale paralelne sa na kauze Bezák opäť tvorí aj iný obraz cirkvi. Ukázalo sa napríklad, že cirkev nie je iba nestíhajúca hierarchia, a nie je tiež jednotne konajúca. Objavili sa zaujímaví ľudia, začali sa tvoriť petície, začali sa ozývať mladí, veriaci začali oslovovať svojich biskupov. Neopúšťajú pritom cirkev, naopak, milujú ju. Nechcú búrať ani dobré tradície. Ale chcú pravdu a lásku. Ide to naozaj pomaly, a je možné, že sa to nepodarí. Ale už samotný fakt, že na Slovensku bol zhora odvolaný biskup a mnohí ľudia sa ho zastali, je nádejný. Možno to znovu bude vyžadovať trápenie, krivdy, život na okraji, a možno bude vznikať niečo ako bola v minulosti paralelná tajná cirkev, verná pápežovi, ale vymedzujúca sa voči Pacem in Terris. Ale kauzou Bezák sa cirkev okrem sebapoškodenia našťastie vystavila aj možnosti, že sa znovu oživí a premení."